E. HAPL: Ochrane prírody najviac pomôže návrat tradičného hospodárenia

0 1865

MURÁNSKA DLHÁ LÚKA – Na dvore rybník s rybami, ktoré rybári nelovia, v záhrade somáre a na poli sysle. Aj takto vyzerá gazdovstvo zanieteného zoológa a ochrancu prírody Ervína Hapla v obci Muránska Dlhá Lúka v okrese Revúca. Ako najlepší spôsob skutočnej ochrany prírody vidí návrat k tradičným spôsobom hospodárenia.

Ako povedal pre TASR, čím hlbšie spoznáva súvislosti v prírode, tým je o tom viac presvedčený. Aj jeho vlastné hospodárstvo dáva zmysel až v širších súvislostiach. Napríklad, čereble pestré z jeho rybníka vracia do prírody, kde tvoria prirodzenú súčasť potravy napríklad pstruhov. Kvalitne vykŕmené úlovky mu potom vďačne prinesú rybári až domov.

Kým ste sa dostali k súčasnému hospodárstvu a ochranárstvu, prešli ste určitým vývojom. Bolo toto vaše smerovanie od začiatku také jasné, alebo sa aj vaša cesta kľukatila?

Nie, v tomto sa nijako nekľukatila. Narodil som sa v Ružomberku a vyrastal som v Istebnom na Orave v okrese Dolný Kubín. Otec ma brával do prírody od malička. Chodievali sme na huby alebo na ryby, kedy sa len dalo. Neskôr, už ako stredoškolák, som stretol pána Oldřicha Sucháneka. Venoval sa vtákom, vydrám, jednoducho zoológii. Chcel, aby som mu ja hovoril, čo som sa dočítal v rôznych knihách. Ďalší bol ornitológ Dušan Karaska, oni ma už počas strednej priamo nasmerovali a vedel som, že tomuto by som sa chcel venovať aj ja. Takže aj výber vysokej školy bol prirodzene jasne daný. Stal som sa lesníkom, ale stále ma ťahalo k zoológii.

Z vysokej školy to bolo k ochrane prírody zrejme už veľmi blízko…

Už počas štúdia som začal spolupracovať s ľuďmi z Národného parku (NP) Malá Fatra. Pomáhal som pri mapovaní medveďa či hlucháňa. Hneď po škole som si teda dal žiadosť o prijatie do zamestnania na správu NP. Keďže ma už poznali, prijali ma najskôr na miesto strážcu a potom podľa vzdelania som začal pracovať ako lesník. Mňa to však stále ťahalo viac k zoológii. Po čase sa takáto pozícia uvoľnila na správe Chránenej krajinnej oblasti, dnes NP Slovenský kras. Šiel som si za svojím cieľom a nastúpil som tam. Hoci som sa neskôr mohol vrátiť na sever Slovenska, juh ma veľmi očaril. Najmä z hľadiska tej pestrosti a rozmanitosti. Určite by som odporúčal každému začať práve tam. Zbieral som skúsenosti, a to mi otváralo dvere. Aj vďaka tomu prišli ľudia z NP Muránska planina. Sľúbili mi ešte lepšie podmienky, a tak som od roku 1998 až do roku 2006 pôsobil práve tam.

Zatiaľ hovoríte len o skúsenostiach zo Slovenska, ale máte aj osobné poznatky spoza našich hraníc.

Náš vtedajší šéf Marcel Uhrín trval na tom, aby sme profesijne rástli. Hoci nie som veľký cestovateľ, bol som nútený chodiť na študijné pobyty. Najskôr to bolo Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Česká republika a v čase, keď sa tvorila sieť európsky významných území Natura, bol som aj v Nemecku. Tieto cesty boli pre mňa fakt veľmi poučné.

 

Ervín Hapl

Takže ste dostali dobrú príležitosť porovnávať systémy ochrany prírody, ako sme na tom v porovnaní s týmito krajinami u nás na Slovensku?

Samozrejme sme to porovnávali a dúfali sme, že sa niekde budeme môcť pochváliť naším systémom. Nebudem hovoriť o detailoch, ale vo všetkých krajinách, kde sme boli, má vývoj ochrany prírody nejaké smerovanie. Bohužiaľ, môžem skonštatovať, že na Slovensku to nemáme a vládne tu chaos. Nenadväzujeme na to, čo sa urobilo pred tým. Neustále sa to mení. Potom, pri návratoch zo študijných ciest vo mne, ale aj v mojich kolegoch začala rásť frustrácia. Dúfali sme, že snáď prídeme do krajiny, kde budeme môcť odovzdať naše skúsenosti v tomto smere, ale nestalo sa tak. Napríklad ani v Rumunsku, či Bulharsku.

Pre laika sa toto konštatovanie môže zdať až neuveriteľné, veď predsa máme prírodné poklady uchované dodnes. Kde teda vidíte tie najväčšie problémy, ktorých sa dopúšťame?

Najviac absentuje tá terénna robota, to sú tie monitoringy a zisťovanie údajov z terénu. Slovenskí ochranári sú doslova zahltení administratívou. Každý človek, ktorý príde do vedenia štátnej ochrany prírody, vymyslí nové tabuľky, metódy, spôsoby a metodiky. Čo sa týka tých metodík a usmernení, tam sme v popredí, ale čo sa týka praktických činností, tam sme na chvoste. Na to možno povedať len toľko, že raz nám to tie stromy vrátia, lebo len míňame papier a tie skutky za nami nie sú také, ako by mali byť.

Máme teda viac teoretických ako praktických informácii o našej prírode?

No, myslím si, že áno. Veľa vecí dávame na papier a snažíme sa tým ukázať, čo robíme, ako robíme, ale v skutočnosti, keby sa išlo po kontrole toho, čo robíme, tak by sme boli veľmi prekvapení.

Momentálne už nepôsobíte v štátnej ochrane prírody. Napriek tomu ste ochranárom zostali a za posledné roky máte na svojom konte s kolegami z rôznych organizácii viaceré pozoruhodné objavy. Ak hovoríme o prekvapeniach zo zistení, boli by podľa vás viac pozitívne alebo negatívne?

Odpovedať na túto otázku je veľmi zložité. Áno, robíme teraz veľmi veľa terénnej práce. S netopiermi, rybami, so sysľami. Vďaka tomu, aká je úroveň poznania našej prírody, tak každou prácou v teréne sa zisťujú ohromné veci. Zistili sme kolónie netopierov, ktoré mali 7000 jedincov a za jednu zimu 15.000 lietavcov sťahovavých, čo sú obrovské počty pre Slovensko a prepisujú základné poznatky o tom druhu, ale je to len preto, že tá úroveň poznania bola nízka. Vlastne my sme zvýšili úroveň poznania. Tieto kolónie tu boli aj pred desiatimi rokmi, len nikto nenašiel miesto, kde boli. Dôsledok toho je, že my teraz nevieme povedať, aké sú trendy. Keby sme mali tú úroveň poznania pred desiatimi rokmi, možno dnes by sme zistili, že na tých lokalitách tie počty klesli. Ale keďže sú to pre nás nové lokality, tak sa z toho tešíme, že je toho veľa, ale nevieme povedať, ako to je vlastne s tými druhmi. Ubúdajú, treba robiť opatrenia? Alebo je to v poriadku a mali by sme sa venovať úplne inému druhu?

prírodovedec Ervín Hapl netopier

 

Ste teda ochranárom, ale nie v štátnej službe. Povedali ste, že ako zoológ ste mali množstvo administratívnej práce, ale ak by ste veľmi chceli, asi by ste sa dostávali viac aj do terénu?

Ak svoj čas nevenujem rodine, tak som vždy v teréne. Je to našťastie aj moja záľuba a aj moja práca. Pravda je taká, že v Štátnej ochrane prírody som pociťoval veľkú frustráciu. Doslova som robil zbytočnú prácu, ktorá nemala žiadny dopad. Napísal som podnet a nič. U nás máme všetko zviazané metodickými postupmi a skutočnú robotu môžeme robiť až po prekonaní všetkých prekážok. Ako príklad spomeniem, že sme chceli odchytiť sysle na letisku v Košiciach. Tam sa ich potrebovali zbaviť a bolo im jedno ako. Povedali sme si, že tie sysle zachránime, no kým sme vybavili všetky povolenia, štósy papierov, trvalo to jeden celý rok. To fakt nemôže človeka baviť. Navyše sme museli zdôvodňovať svoje postoje ľuďom, ktorých to vôbec nezaujímalo a nerozumeli tomu, ale museli nám dať pečiatku. Jednoducho nemám v sebe ochotu do nekonečna takto bojovať. Dostal som sa do takého štádia, že som dal jednoducho výpoveď a povedal som si, že viac nebudem úradníkom. Zvolil som si cestu rizika, stal som sa zoológom živnostníkom.

Svoje vedomosti dnes využívate pri spolupráci s mimovládnymi organizáciami a stále sa venujete tej praktickej ochrane. Spomenuli sme spoluprácu so Spoločnosťou pre ochranu netopierov, ale často je vás vídať aj blízko vody.

K rybárom ako k skupine ľudí mám veľmi blízky vzťah. Sám som bol aktívnym rybárom a ako som hovoril, aj s otcom som takto trávil množstvo času. V našej spoločnosti je to tak, že sa hľadajú veci, ktoré nás rozdeľujú. Ochranári sú nepriateľmi rybárov, lesníkov, či poľovníkov. Ale pritom máme toľko spoločných vecí, ktoré nás spájajú. Samozrejme, niečo nás aj rozdeľuje, ale ja chcem hľadať to, čo nás spája. Vyhnem sa témam, ktoré neviem rozlúsknuť, a tak mám dosť roboty a robím to, čo je po mne aj vidieť.

Pri tej vode ste sa napríklad venovali odstraňovaniu bariér, teda spádov, ktoré spomaľujú tok riek. To bola práca, ktorú určite rybári uvítali, lebo ryby sa mohli opäť vrátiť aj tak, kde už dávno neboli. Ale vy sa venujete napríklad aj záchrane čereble pestrej, teda ryby, ktorá nie je predmetom záujmu pri love.

Čereble pestré chovám doma a robím to len preto, lebo chýbajú vo veľkej časti tokov v okrese Revúca. Venovali sme sa takej historickej zoológii, kde sme sa snažili zozbierať údaje o všetkých druhoch, ktoré tu žili, o ich početnosti a ich mieste. Zisťovali sme, akú funkciu mali a aký bol ich vplyv. Potom sa snažíme nejako tie druhy prinavrátiť. Ale najdôležitejšie bolo presvedčiť tých ľudí, že aj tieto ryby sem patria. Museli sme medzi nimi nájsť spojencov. Ak si rybári predtým tú čerebľu nevšímali, tak teraz ju už vnímajú. Pomáhali nám rybári z miestnej organizácie v Revúcej a začali do toho aktívne vstupovať. Stále nám pomáhajú. Tie ryby, ktoré chovám, som samozrejme nemohol len tak nachytať. Má to svoje pravidlá a zákony. Musel som mať dohodu s rybárskym hospodárom. Ale baví to aj ich, lebo dnes vidia zmysel tej rybky. Je to totiž potrava pre tie druhy, ktoré zase zaujímajú aj ich. Ak chcú mať napríklad kvalitného pstruha, tak ten by mal mať kvalitnú potravu a v tom toku by mal nájsť to, čo by tam malo byť.

syse¾

V noci chodíte za netopiermi, cez deň ste pri vode, ale vy svoj zrak obraciate často aj k oblohe. Oslovili vás aj vtáky.

Myslím si, že vtáky sú taká súčasť prírody, ktorú si človek najskôr všimne. Stále okolo nás lietajú, veľkú časť roka ich počujeme, jar si bez ich spevu azda ani nevieme predstaviť. Za rybami sa musíme vybrať cielene, nehovoriac o netopieroch, ale vtáky máme stále blízko seba.

Napriek tej bezprostrednej blízkosti, uvedomujeme si vôbec ich význam pre nás, ako ľudí?

Každý druh je v prírode významný a zánik každého má priamy dopad aj na nás. Vtáky majú svoje nezastupiteľné miesto. Napríklad bez hmyzožravých vtákov by sme nič nedopestovali a veľmi by sme trpeli hmyzom, ktorý nás obťažuje. Mnohé rastliny sú viazané na vtákov, pretože tie prenášajú ich semená. Vždy je nebezpečné, keď sa niečo v tej prírode naruší, keď niečo vypadne. Žiaľ, je to vždy domino efekt a keď vypadne jeden druh, nasleduje ho ďalší a ďalší a v konečnom dôsledku na to dopláca aj človek.

V minulosti okolo nás poletovali celé kŕdle vrabcov. Boli doslova všade. Dnes je takmer vzácnosťou, keď ich občas zbadáme. Čo sa napríklad stalo s nimi?

Tie pocítili tlak človeka hneď z dvoch smerov. V minulosti sme chovali veľa hospodárskych zvierat. Na dvoroch bola hydina a niečo aj v maštaliach. Tak mali dosť potravy aj vrabce. Pestovalo sa veľa aj na poliach a v čase žatvy boli okraje ciest obsypané obilím. Dnes sú dvory pri domoch sterilné, bez chovu. Vypadol z toho aj hmyz, ktorý chovy sprevádzal, no vrabce ho potláčali. Tieto zdroje potravy vrabcom zmizli. Na ich početnosť má význam aj doprava. V minulosti bolo oveľa menej áut. Možno si niektorí aj všimli, že na okrajoch ciest bolo veľa mŕtvych vrabcov. Teraz im napríklad pomohlo zníženie rýchlosti v obci na 50 kilometrov za hodinu. Takto sa vrabce lepšie dokážu vyhnúť kolíziám a majú aj väčšiu šancu prípadnú zrážku prežiť. Ale ak by sa mali vrátiť, pomohol by im návrat tradičného hospodárenia.

Ale samotné vrabce boli tiež potravou. Lovili ich napríklad dravé vtáky. Práve dravce sú samostatnou kategóriou, ktoré sú ako vrcholoví predátori najcitlivejšie na akékoľvek zmeny v prírode.

Nie je to len pri dravcoch. Akýkoľvek výpadok sa prejaví na vrcholových predátoroch. Ale pri dravých vtákoch sú tam silné prepojenia. Napríklad meníme krajinu. Teraz máme elektrárne na bioplyn. Na poliach máme kukuricu alebo cirok, ktorý putuje práve do bioplynových elektrárni. Tieto porasty majú aj vyše dvoch metrov, a to je pre dravce veľká zmena v krajine. Oni jednoducho nevedia loviť v kukurici. Prestávame pásť dobytok, lúky mulčujeme, a to má zase za následok výpadok sysľov a tie chýbajú tiež vrcholovým predátorom.

Sysle ľudia v minulosti vnímali skôr ako škodcov, najmä poľnohospodári. Dnes sa ich snažíte vrátiť do prírody.

Je to veľmi zaujímavý druh. Žije v kolóniách a má veľký vplyv aj na úplne iné druhy živočíchov. Napríklad na zaujímavý fakt nás upozornil jeden chovateľ oviec, pán Sekereš z obce Jesenské v okrese Rimavská Sobota. Všimol si, že pasienky, kde je syseľ, sú pre neho kvalitnejšie. Je to totiž územie v Cerovej vrchovine, kde sa v lete pôda veľmi rýchlo presuší a vysychá aj tráva. Tam, kde sú sysle, pasienky neuschnú tak rýchlo. Je to preto, lebo voda z letnej búrky vtečie do syslích podzemných chodbičiek a zostáva v pôde. Aj keď sú zrážky výdatnejšie, voda sa lepšie dostáva do podzemia. Takto ani nesteká v takých množstvách z kopcov a nenarobí škody v údoliach. Čiže sysle robia aj protipovodňovú prevenciu. Nehovoriac o tom, že ich nory využívajú napríklad čmeliaky, ktoré sú nevyhnutné pri opeľovaní ďateliny. Ich chodby využíva tiež hrabavka, čo je jeden z druhov žiab. Syseľ v skutočnosti ani nerobí škody na poliach. Tie má oveľa viac na svedomí hraboš. Ale syseľ zase svojou prítomnosťou hraboše vytláča. Syseľ síce príde k poľu a zoberie si niečo, čo má po ruke, teda on skôr po labke. Ale on pre svoj život potrebuje malý porast, na tom poli sa mu pohybuje ťažko.

Sysľom teda stačí pokosená trávička. Zdá sa, že tie súčasné trendy, keď sa lúky mulčujú, stačia na vytvorenie vhodných podmienok aj pre sysle?

Práveže nie! Oni potrebujú to tradičné hospodárenie, aké sme tu mali pre 50 a viac rokmi. Vtedy tu bolo naozaj všetko, aj syseľ bol takmer na celom Slovensku. Vtedy by si nikto nepomyslel, že bude vzácny. Funguje to tak, že ak zmlučujeme lúku, tá biomasa zostane na mieste. Tam hnije, plesnivie. Ale syseľ potrebuje vypasenú čistú trávu. Trsy trávy a medzi nimi voľnú pôdu. Má totiž krátke nohy a lúka musí byť taká, aby po nej vedel rýchlo behať.

Vhodnú lúku pre návrat sysľov ste v minulosti našli aj pri Muráni.

V roku 2000 sme doniesli sysle na pasienok, ktorý bol v perfektnom stave. Ibaže v roku 2003 ho prestali pásť. Bolo tam okolo 800 sysľov a po roku neudržiavania ani ich nezostalo ani 50.

SR-Košice-sysle-syse¾-odchyt-zvieratá

Prečo ste sa nedohodli s poľnohospodármi?

Je to politika štátu. Máme kvóty na chov hovädzieho dobytka, oviec, dotácie nepodporujú chovy, klesá využívanie krajiny. Samotná príroda si s tým poradí, keď sa lúka neudržiava, nastupuje les. Ale má to zase ďalšie následky a tie zase majú dopad na nás ľudí. Zodpovednosť vypustených sysľov mi nedala a začali sme lúku s kolegami kosiť. Okamžite sa to odrazilo na početnosti sysľov a kolónia sa pomaly začala rozrastať. Začali sme sa modliť, aby štát svoje rozhodnutia prehodnotil a vrátil podporu chovateľom a vlastne sa za to modlíme dodnes.
Ukázalo sa však, že ani to kosenie nie je pre sysle najvýhodnejšie. Oni potrebujú spásanie lúky. Kúpil som teda štyri somáre, spravil som tam oplôtok a tie sa tam teraz pasú.

Ľudia sa spočiatku na tomto vašom kroku usmievali, prečo ste sa rozhodli práve pre somáre? Na ich chov nie sú stanovené kvóty?

Tieto zvieratá som si vybral pre dobu, v akej žijeme. Keď chceme niečo chovať voľne vonku, tak to musí byť niečo netradičné. Kravy alebo ovce by tam neostali, tie by jednoducho ukradli. Teraz je to tak, že somáre lákajú na lúku ľudí, ktorí sa na nich chodia pozerať a občas im niečo dobré donesú. Takto to tí ľudia čiastočne aj strážia. Somáre sú navyše netradičné aj na tanieri, takže sa tam zatiaľ držia.

Ale takto sa z praktického ochranára stávate viac gazdom.

A celkom ma to baví. Chovám somáre kvôli sysľom, chovám čereble, lebo ich chcem dostať späť do prírody a svojím spôsobom chovám aj tie sysle. Do všetkého sa teraz mieša aj zmena klímy a vlastne tie roky, ako teraz sú daždivé. Práve v období, keď mali sysle mláďatá, boli dva roky premočené. Popri tom, keď sme prikrmovali somáre, tak sme zistili, že to pomáha aj sysľom, tak sme prikrmovali aj sysle. Tak sme mali aj dosť mláďat. Možno z toho bude základňa pre kolónie, ktoré zanikli. Možno to bude taká genobanka pre záchranu toho druhu.

Ale na takéto gazdovanie asi na Gemeri neboli zvyknutí ani skúsenejší gazdovia. V rybníku máte ryby, ktoré púšťate do prírody, na lúke somáre a sysle, jednoducho zvieratá, z ktorých nemáte pre domácnosť žiadny prínos. Nezvyknú si z vás robiť žarty?

Vôbec nie a už mám medzi nimi aj veľmi dobrých priateľov. Už to ide až do takej spolupráce, že aj oni niečo potrebujú odo mňa. Napríklad aj toho sysľa. Lebo sú tí tradiční gazdovia a nie je iba ten jeden. Tí ľudia, ktorí žijú v tej prírode a chápu tú prírodu, tak prišli na to, že im tam niečo chýba. A chcú prinavrátiť to, čo tam bolo kedysi, na čo boli zvyknutí. Takže ja im pomáham s týmto. A čo sa týka tých rýb, tak chovám síce čereble na dvore, ale rybári ma majú celkom radi. Takže nie je to celkom tak, že by som vyšiel úplne na prázdno.

Len treba vidieť širšie súvislosti.

Určite, ja budem chovať malé čereble a veľké pstruhy mi budú dávať kamaráti rybári.

TASR/Útulkovo.sk
Foto: TASR – Ján Siman,