Denník hlucho-slepej Zoe: Som statočná, ani som nemukla, keď ma pichli

0 1062

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

23. október

Dnes sme boli u veterinárnej doktorky. Neuveríte, ale išla s nami aj Abhy, moja dobrá kamarátka aj s paničkou. Samozrejme, ani Áron nemohol chýbať, tak bolo veľa srandy.

10450869_616450285127363_5977014690351108062_n

Ako Abhy zvykne, nezabudla v aute vypustiť ten jej nukleárny plynový útok. Nechápem, kde sa to v tej malej dierke berie, ale to bolo čosi! Bolo toho plné auto, mám pocit, že aj Áronovi vybehli z toho slzy. Našťastie sa dajú v aute otvoriť okná a vyvetrať.

Akoby to bolo málo, púšťala aj v čakárni aj v ambulancii. He-he, mali ste vidieť tie pohľady. Priznám sa, u doktorky som si pustila aj ja. Myslela som si, že to zvalím na Abhy, ale prišli na to, že som to bola ja. Tak som to už viackrát radšej neurobila.

V ambulancii mali aj také malé čierne mača, tak sme ho trochu s Abhy prehnali. Ja veľmi dobré skúsenosti s mačkami nemám, tak som sa držala obďaleč, ale Abhy mala s mačkou prvú skúsenosť. Tak sme sa na nej smiali. Keby ste videli jej postoj a tie zvuky čo vydávala, mám pocit, že sa prejavil aj kúsok z jej poľovníckych pudov.

Stále sme sa hrali a bláznili. Je to moja parťáčka. Spolu sa učíme, ako používať tie naše končatiny a zuby, veľa vecí som sa pri nej už naučila.

Postupne sa nám doktorka venovala. Najprv išla na stôl Abhy, zaočkovali ju a bolo. Potom mňa, tiež ma pichli dvakrát a tiež bolo hotovo. Ani sme nemukli. Ani jedna. Sme statočné. Vraj už stačí len o rok. Chvalabohu.

10665695_616452988460426_625824634545725599_n

Potom bol na stole Áron a jemu brali tú našu vzácnu tekutinu. On to zvládol tiež bravúrne, a ani sme sa nenazdali, bol hotový aj on. Tak sme sa pobrali domov. Ani neviem prečo, ale hneď sme v aute zaspali. Vždy je to tak, že keď sa vraciame, tak zaspíme všetci. Našťastie panička, ako šofér, nie.

Doma som sa pekne vonku vycikala a ponáhľali sme sa domov papať. Boli sme obaja s Áronom veľmi hladní, lebo pred cestou nám panička nič nedala. Tyranka jedna!

Potom sme vonku chodili len na chvíľku, lebo:
1. vraj po vakcíne mám byť v kľude (ha-ha-ha)
2. fúkal neuveriteľný vietor a mám pocit, že by ma aj odfúklo.

Takže vlastne som s týmto výberom súhlasila.

10702164_616450288460696_1649571159279029659_n

Skoro som zabudla na najdôležitejšiu vec! Som zdravá (až na tie očká, ideme ešte nejaké lieky skúsiť papať, aby sa mi zlepšil zrak) a mám už bez pár gramov sedem kíl. Neviem, aká budem vlastne veľká, ale mám pocit, že dosť. Ešte sa mi totiž ani mliečne zúbky nemenia a už som taká ťažká… Neviem, či ma nebude panička neskôr aj osedlávať.

Tak sa zatiaľ držte. Verím, že sa zajtra ozvem. Panička je nejaká chorá, tak dúfam, že bude schopná mi zapnúť noutbúk.

Vaša Zoe

Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková