Denník hlucho-slepej Zoe: Protestovali sme proti týraniu zvierat, zlí ľudia dobili na smrť starého psa

0 1760

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

19. október

Dnešný deň sa začal ako obvykle, každodennými povinnosťami, radosťami, státím v tráve a tak. Ale poobede sme išli znovu niekam s paničkou. Už radšej dopredu ani neskúmam kam ideme, lebo ma aj tak vždy prekvapí. Boli sme v jednej dedine, kde dvaja „tiež-ľudia“ na smrť dobili staručkého psíka. Ako to mohli urobiť? Je takéto správanie ľudského druhu normálne? Mám sa začať báť ľudí?

10506727_614743545298037_7576839293601565964_o

Stretlo sa tam mnoho ľudí, samozrejme aj so svojimi štvornohými priateľmi. Ja som teda nesmela so svojou paničkou chýbať. Dala mi znova tú krásnu vestu, čo som mala aj v piatok a prešli sme celou dedinou. Neviem prečo, ale celý ten čas som mala veľmi zlý pocit. Celá dedina bola akoby z iného sveta. Veľa zlej energie tam bolo (s paničkou sme veľmi senzibilné – či ako sa tomu hovorí). Ľudia za „oddeľovníkmi“ (rozumej plotmi), boli nevraživí, zlí, až agresívni. Celé zle. Ale boli sme tam za dobrú vec.

Našťastie tento pocit mi vynahradili chlpáči a ľudia, ktorí tam boli. So psíkmi som sa hrala, takmer všetci boli pre mňa noví, až na jednu bodkovanú, s ktorou som sa stretla už v piatok. Aj s ľuďmi som sa hrala. Ale tí ma skôr maznali, ako vždy, každý si ma chcel chytiť a keď zistili, že ja som tá slávna Zoe, nahrnuli sa ku mne. ako včely na med. Takúto pozornosť mám rada.

Dokonca ma aj nosili na rukách, takže som nemusela veľa nachodiť. Bola som unavená a cesta bola celkom dlhá. Našlo sa mnoho ľudí, ktorí si ma striedali v náručí. Už aj panička strácala prehľad, kde som. Panička si nemohla odpustiť žarty s prilbou, ktorú mi chcela vyrobiť. Nevymerala som si totižto niekedy svoj smer a dnes som vrážala akosi viac ako inokedy. Raz lavička, raz stĺp, raz strom, raz človek, inokedy pes. Som sa cítila ako tie elektrické hračky, čo behajú po zemi a keď vrazia do steny, otočia sa a idú ďalej. Srandu mali zo mňa všetci.

10690295_614754398630285_5301546716847797131_n

Po pár hodinách sme sa pobrali domov. Konečne. Viem, že toto bolo ozaj za dobrú vec, ale tento agresívny priestor mi vôbec nevyhovoval. Keď sme končili, tak nás všetkých takmer zrazilo auto. Našťastie sme my s paničkou stáli obďaleč a nikomu inému sa nič vážne nestalo. Ale bol to šok! Cestou k autu sme stretli ešte pár primitívnych ľudí. Toľko zloby som ešte v živote nevidela, nie to ešte pokope.

Poviem vám, bola som šťastná, keď sme prišli domov. Rýchlo som sa najedla a okamžite som zaspala. Ale poviem vám, išla by som aj nabudúce! Budem kričať spolu s paničkou za tých, ktorých hlas nikto nepočúva!

Vaša Zoe

Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková