Denník hlucho-slepej Zoe: Panička doniesla domov šteniatko, nehýbalo nôžkami

0 1202

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

15. februára

Konečne som sa dostala k tomuto zariadeniu. Popravde, tieto týždne ubehli tak rýchlo, že som si ani sama neuvedomila, ako dlho som tu nebola.

Moja panička sa vám chce veľmi ospravedlniť, že sme sa neozvali skôr, ale nebolo času. Je teraz veľmi často v práci (a je tam teda poriadne dlho!), ale našťastie sa s paničkou č.2 doma striedajú, tak sme s Áronkom sami len pár hodín a nie každý deň.

Ale pravda je, že aj keď je doma, tak furt ide za nejakým iným psom, od ktorého potom smrdí a provokuje. Nuž, nič iné jej potom neostáva, len si nás podplácať. A ide jej to teda veľmi dobre.
16178_666888780083513_2722350031284374680_n

Stále má pre nás nejakú lakotinku alebo nachystaný program. Napríklad, minule sme boli po dlhšom čase na niekoľkohodinovej prechádzke. Išli sme iba mi dve ´baby´. Mám ale pocit, že ma chcela úplne zničiť, aby som im dala doma pokoj, no to sa veľmi zmýlila! Mňa len tak niečo nepoloží!

Je síce pravda, že po príchode domov a osprchovaní (toto beriem ozaj ako trest!) som sa vrazila do pelecha nadzvukovou rýchlosťou, ale iba na chvíľu. Stačili mi dve hoďky ´regenerácie´ a už som bola pripravená na ďalšie huncúctva. Ako mi vravia doma – som nezmar.

Ozaj, minule dokonca panička doniesla domov iného psa! Akoby nás bolo málo. Ty vole, som ostala vyvalená, akoby som práve vyskúšala Ice Bucket Challenge.
10980738_666888513416873_1629565437250782575_n

Po tom, čo ho vytiahla s tej ´krabičky´ (rozumej prepravky) som pochopila, že sa nemôžem urážať. To mimčo (sa mi machruje, keď už mám sedem mesiacov) totiž vôbec nepoužívalo zadné nôžky. Pocítila som také zvláštne pocity.

Na jednej strane mi pripomenulo moju minulosť, kedy som bola hendikepovaná aj ja, aj keď iným spôsobom. Na druhej strane pocity také zvláštne, nazvala by som to materinské. Veľmi som mala potrebu sa o neho postarať a vyoblizovať ho. S Áronkom sme ho okamžite skontrolovali, oňuchali všetky jeho časti a súčasti.

Veľký Brat sa ale netváril moc nadšene. Len smutne povzdychol a radšej odišiel. Mal veľkú obavu, že zase ostane s nami a bude mu všetko kradnúť (spolu so mnou, samozrejme). Ale musím povedať, ten prvý ´ňuch´ nebol dvakrát príjemný. Keďže si necítil zadnú časť tela, kade ´chodil´, tade cikal a kakal.

Nakoniec maličký u nás ostal dva dni. Panička sa mu celý čas venovala, až mi s tým išla na nervy. Ten krpec nám ju doslova ukradol! Ale veľmi sa tomu tešila, tak sme ju nechali ´pohrať´ sa s ním.

Na počudovanie už na druhý deň začal hýbať nožičkami a to bolo radosti! To mi tiež niečo pripomínalo. Tiež som sa tešila, ani neviem prečo, ale veľmi mi bolo dobre z tohto pocitu.
10452900_666888636750194_7361905729871765414_o

V ten deň, neskoro večer, s ním ale niekam odniesla a vrátila sa už bez neho. Nechala ale rozložené jeho klietky a všetky jeho veci, že sa o pár dní k nám vráti. Tak som ho čakala, ale nedočkala som sa. Pani doktorka, ktorá ho mala na starosti sa rozhodla pre iné riešenie, tak sa už viac k nám nedostal… Škoda… Vyzeralo to veľmi nádejne…

Aj Áronko bol chorý. Jedného dňa sa prestal so mnou hrať, a potom som si vonku všimla, že cikal krv. Panička bola z toho úplne hotová. Bola veľmi nešťastná a ani jej sa so mnou nechcelo hrať. U pána doktora jej povedali, že má Áron pravdepodobne obrovské kamene v močovom mechúre a bude nutná okamžitá operácia.

Našťastie opakované vyšetrenia na všemožných prístrojoch ukázali, že sú to ´iba´ krvné zrazeniny v moči, ktoré musel mať už dlhšiu dobu, ale iba teraz mu to prepuklo. Bola mu teda nasadená liečba a pravidelné kontroly. Chvála-psovi liečba zabrala, zrazeniny sa mu rozpustili a už je dúfam v úplnom poriadku.

Konečne je to ten môj starý Veľký Brat, ktorý sa so mnou dokáže vyblázniť nad jeho možnosti. Tak mi odľahlo, bála som sa o neho.
Takže robíme zlobu už znovu obaja spolu.

Bodka na záver: Viete čo som ´zožrala´, zničila, rozobrala, pokazila naposledy? Skúsim si spomenúť na všetko. Takže: TV program, ´čítala´ som knihu, vlhčené utierky, vlnu paničky č. 2, servítky, nejaké ´vraj veľmi dôležité´ dokumenty, ohlodala som zrkadlo a lak na nechty, pero, fľašu od minerálky, v ktorej ešte z tej vody niečo bolo. Potom to bolo po zemi… a úplný gól boli okuliare.
10360336_666888670083524_8518536626254658679_n

Som proste dobrá. A čo nie je meter nad zemou, uzamknuté alebo zaliate v betóne, je MOJE.
Vaša Zoe


Pozrite si príbeh Zoe v relácii Útulkovo.


Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková