Denník hlucho-slepej Zoe: Neviem prečo ma stále berú na ruky, budem si musieť na to zvyknúť

0 1386

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

15. septembra

Dnes začal deň krásne. Hneď ako som sa zobudila a išla si na koberec urobiť čo mám (nerozumiem, prečo sa ma snažia stále dostať na tú inú vec, čo sa jej hovorí plienka, veď predsa koberec je na cikanie, toto si musíme objasniť), prišla za mnou plná miska. Toto sa mi veľmi páči. Síce chvíľu predo mnou uteká, ale po čase sa zastaví a môžem ju celú zjesť.

Chutí mi čím ďalej, tým viac. Rozhodla som sa, že dnes sa skamarátim s tým veľkým psom. Skúsim ísť na neho pomaly, aby sa ma nezľakol. Idem opatrne, len musím nájsť tú jeho hlavu. Aaaaa, už ju mám. Takže pomaly, zospodu olizovať kútiky… …to vždy zabralo. Podarilo sa! Nechal si to, dokonca dal tú veľkú hlavu nižšie. Už sa ma nebojí. Ešte aj papuľu otvoril, aby som mohla preskúmať stav jeho chrupu. Je mi to divné, ale vôbec mu to tam nesmrdí. Asi sa o seba stará.

Idem sa skúsiť vycikať na tú plienku. Nie je to až také príjemné, ako na koberci, ale neostalo také mokro. Dokonca ma hneď začali hladkať.

zoe3

Dnes už viem, že JEHO búda je veľmi veľká a dá mi zabrať, musím si ju celú prejsť. Idem sa predtým ešte najesť pre istotu, ak by som sa náhodou stratila, nech nie som hladná.
Veľký pes je často pri mne. Povedal mi, že sa volá Áron a, že aj ja mám meno. Volám sa Zoe, čo vraj v gréčtine znamená život.

Našla som asi ďalší koberec, ktorý bol ešte mäkší, tak si tu skúsim pospať. Ocikám ho neskôr, ešte mi nie je treba. Ešte som si ani poriadne neľahla a už bol pri mne Áron, vraj ma hľadajú. Hneď tu boli aj ruky, ktoré ma vzali do náručia. Neviem, prečo to stále robia, ale mám pocit, že to už inak nebude a budem sa musieť s tým naučiť žiť.

zoe1

Ruky ma zobrali zase do nejakej inej postele. Ostal tam so mnou človek. To bude asi jeho posteľ. Cítim tu pachy. Aj Árona, tak to môže byť posteľ jeho… Musím zistiť, ako to tu funguje. Ale leží sa mi tu veľmi dobre. Je tu mäkko a teplúčko. Cítim tlkot srdca toho človeka a to mi zase prinavracia spomienky… …spomienky na maminku.

Tak som sa upokojila, až som zaspala. Veľmi sa mi to páčilo a dúfam, že ma niekedy ešte vezme do svojho pelecha. Ale zase som hladná. Asi tie veci, čo mi pichajú mi naozaj pomáhajú. Lebo už ani nezvraciam, už ma dokonca ani bruško nebolí a veľmi mi chutí.

Ešteže mám tú čarovnú misku a tá sa stále naplní, keď idem k nej. Samozrejme, ako som sa najedla, tak mi treba cikať. Spomenula som si na tú plienku, tak som tam išla. Áron sa mi síce smial, že som sa netrafila, ale ja neviem, o čom hovoril. Veď som prednými nohami na nej stála… …toto musím ešte dotiahnuť.

zoe6

Idem teda za ním, ale niečo som si našla pod nohami. Je to chlpaté a uteká to predo mnou, keď sa toho dotknem ňufákom. Vonia to tiež za Áronom. Dá sa to hrýzť, je to mäkké. Áron mi vysvetlil, že je to hračka a dá sa s tým hrať, behať za tým a naháňať to.

Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková