Denník hlucho-slepej Zoe: Nedostatok jedla a tepla už skončil

0 1673

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

13. septembra

Neviem, čo sa dialo pred týmto dátumom. Chcem týmto dátumom ukončiť to, čo sa stalo pred ním a začať to, čo bude nasledovať. Bola som vyhodená v krabici vonku. Ľudia to volajú Karanténna stanica Zvolen, ale ja vôbec netuším čo to je.

Hlavne, že mi tam viac neublížili. Bolo mi veľmi zle. Všade tma, ticho, všetko ma bolelo a niečo ma neuveriteľne hrýzlo a štípalo. Neviem čo to bolo, ale behalo mi to po celom kožúšku a išla som sa z toho zblázniť! Z krabice ma niekto vybral a teda poviem vám, od strachu som sa skoro … potento… zase ma niekam dajú?

Zoe

Cítila som stále nové pachy, stále ma niekto bral na ruky. Potom ma okúpali v niečom, čo strašne smrdelo a pálilo. Zrazu sa to zmenilo a kožúšok ma prestal svrbieť. Potom mi niečo pichli pod kožu. Brániť som sa nevládala. Ráno som sa zobudila v niečom mäkkom. Pokúsila som sa ujsť, ale nedalo sa. Potom som našla misku. Voda, super! Bola som veľmi smädná. V druhej miske bolo niečo na jedenie.

Často za mnou niekto chodil. Bral ma na ruky, dali mi jesť. Všetko som vyzvracala, bolo mi veľmi zle. Pokúsila som sa aspoň napiť, ale nešlo to.

14. septembra

Jooj, tak dobre som spala. Keď sa tak zamyslím, tak ma už nebolí bruško je to je fajn pocit. Som hladná. Ani som to nestihla domyslieť a už mám čosi voňavé pod nosom. To je super servis! Len dúfam, že sa mi to nesníva.

Skúšam preskúmať terén. Dúfam, že na mne nikto nezbadá, že sa bojím. Musím sa prekonať. Hops… Niečo sa mi dostalo do cesty. Nie je to vysoké, skúsim to prekročiť. Toto poznám, to je koberec. Ale čo to? Treba mi cikať. Ešte, že ten koberec je taký veľký. Ruky ma nestihli chytiť pred cikaním, určite sú radi, že využívam na cikanie práve koberec. Som šikovná.

Cítim dva druhy rúk. Sú si podobné, asi sú rodina. Aj sa ku mne rovnako správajú. Začína sa mi to páčiť. Keď ma zdvihnú, tak sa veľmi bojím, ale to hladenie sa mi páči.

Cítim psa, ale uteká predo mnou, asi sa ma bojí. Musím sa s ním porozprávať, veď mu nechcem ublížiť. Hľadám jeho hlavu, ale neviem ju nájsť. Musí byť riadne veľký. Aj jeho miska je veľká. Možno aj tá miska, z ktorej pijem je jeho.

Toto bude asi jeho búda. Je to od neho veľmi pekné, že ubytoval u seba aj dvoch ľudí a ešte aj mňa. Musím sa mu poďakovať, keď mi vojde do cesty. Netrvalo dlho a už sa mi nechal aj oblízať, budeme kamaráti. Už vie, že mu nič neurobím.

Zoe

Dokonca som aj v jeho posteli. Keď mi to dovolí, tak tu ostanem. Zrazu sa predo mnou opäť objavila voňavá miska.

Sem tam cítim, že okolo mňa prejdú tí dvaja ľudia, pohladia ma. Veľmi rada ich stretávam, je to milé, že za mnou vždy prídu, aby sa ma dotkli. Asi som výnimočná. Joj a čo mi to dávajú na krk? Neviem na čo to je, ale až tak mi to nevadí. Určite v tom vyzerám úžasne.

Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková