Denník hlucho-slepej Zoe: Môj pelech padol za vlasť, nech odpočíva v pokoji

0 779

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

18. januára

Hafojte moji priatelia,
tak sa znovu ozývam po dlhšom čase. Panička č. 1 takmer nie je v poslednom čase ani doma. Keď už príde, tak ideme na vychádzku a potom si len tak lebedíme. Všetci na jednej kope, takže o nejakom pohodlí nemôže byť ani reči.

Nedávno nás vzala aj s Áronkom spolu na naše obľúbené lúky. Taaak veľmi by sme sa spolu naháňali, ale ona nás stále upozorňovala. Teda skôr Árona. Minule mi hovoril, čo sa im stalo, keď boli raz na vychádzke. Prišlo mu vraj nevoľno, zoslabli mu nohy a už si viac nepamätá. Prebral sa až doma, takže ho zrejme musela odniesť. Neviem si celkom predstaviť ako, keďže má takmer 40 kíl.

Po tomto ´incidente´ mu bolo na vyšetrení zistené to veľké srdiečko, tak celkom chápem, že ho stále kontroluje a napomína. On keď sa rozblázni, tak nemá konca kraja. Dokáže unaviť aj mňa, a to je už čo povedať.

10891831_649838461788545_2556332862255669901_n

Inak to boli také normálne-nenormálne dni. Niekedy sa paničky len vo dverách vymenili, ale našťastie väčšinou bol stále niekto s nami. A keď nebol, tak som sa postarala o zábavu ja.

Suma sumárum: Roztrhala som záclonu, ktorú sa mi podarilo vtiahnuť do klietky; už nemám žiadnu z tých starších hračiek; už nemám ani pelech.

Tá záclona bola v celku zábavná. Pretiahnuť ju cez tie okienka, čo mám na klietke, bolo priam umenie, ale podarilo sa. Ďalej hádam ani opisovať nemusím… Ani to, čo potom vychádzalo zo mňa. (A to si mysleli, že v klietke nemôžem nič urobiť. Dovoľte, aby som sa zasmiala. Ha-ha-ha.)

Pelech, ktorý som mala inak výnimočne dlho (to bol ten krásny, pevný, hnedý – česť jeho pamiatke, R.I.P.), tiež padol za vlasť. Už dávno som špekulovala, ako ho načať. A dlho sa mi to nedalo. Bol taký pevný, že odolával takmer po celú dobu môjho pôsobenia v tejto domácnosti (čo je už teda poriadne dlho). Ale nastal okamih, kedy sa mi ho podarilo preklopiť.

A tam, zospodu, čo som nenašla! Jemnú, hoci pogumovanú látku, ktorá môjmu odporu nedokázala odolať. No a bolo. Hračky tiež postupne zmizli z povrchu zemského. Ale našťastie mi panička kúpila novú, perfektnú kosť, ktorá je ozaj tvrdá a zatiaľ sa mi podarilo do nej vtlačiť iba moje odtlačky zubov. Nuž, uvidíme dokedy.

10931423_651582374947487_3700007954868719661_n

Ale je riadne ťažká. Keď si ju chcem preniesť, mám čo robiť. Tak sa hrám na vzpieračku. Budem mať také vypracované krčné svaly, že budem mať hlavu zarovno s hrudníkom. Som zvedavá, aký obojok mi potom dá.

V tulipytlíku od tety Zdenky sa ´tulipytlíkujem´ vždy, keď je to možné. Ale akonáhle ho začnem žužlať, tak mi ho vezmú. Neviem, čo sú to za móresy. Hračka, ktorú mi teta Zdenka darovala, ešte existuje (keby nám ju ale nechali stále, tak asi nie), ale už nie je v celku. Ale za to môže Áron. To on ťahal príliš silno. Kuriatko už, hold, nemá svoju pokrievku hlavy.

Vaša Zoe


Pozrite si príbeh Zoe v relácii Útulkovo.


Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková