Denník hlucho-slepej Zoe: Mám cystu na mozgu, budú mi ju musieť operovať

0 2511

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

3. decembra

Včera som mala riadne akčný deň! Začalo sa to hneď skoro ráno, kedy nás panička všetkých pobudila veľmi zavčasu. Ešte som ani nestihla vychladnúť spod periny a už nás ťahala vonku sa vyvenčiť. Keď sme sa vrátili, dala nám papať a bol na chvíľku pokoj. Ale len čo panička dopila kávu, nachystala tašky a vzala ma preč. Nastúpili sme do auta, čo mi neprišlo až také zvláštne, lebo to nebolo prvýkrát. Neskôr k nám nastúpila aj teta Julka, ktorú poznám, tak som sa tešila.

Divné ale bolo, že sme boli v tom aute veľmi dlho. Už som sa aj nudila. Aspoň, že paničku napadlo vziať mi peliešok a deku, aby som neležala len tak na koberci. A aj moju novú hračku, s ktorou som sa mohla pohrať.

10426155_633544376751287_8425163314345881897_n

Cesta bola dlhá, ale teta Julka sedela so mnou, tak sa mi venovala. Inak by som už asi paničke bola na kolenách a to by asi nebolo veľmi vhodné, keďže ona mala na starosti smer auta. Bol to dosť zhon, lebo
1. V Banskej bystrici ráno napadal sneh a cesty boli dosť šmykľavé.
2. Teta Julka zaspala.
3. Paničke sa pokazila šnúra do navigácie, tak musela rýchlo kúpiť novú.

Proste veselo hneď zrána. Keď sme po asi dvoch hodinách dorazili do veľkej Bratislavy, čakali nás tam zápchy a zase sme sa zdržali. Našťastie sme prišli na kliniku na chlp presne, aj keď sme trochu blúdili.

1526848_633545216751203_6880216045561125243_n

Na klinike bolo super. Neviem, čo panička stresovala. Všetci ľudia naokolo sa mi venovali, hladkali ma, usmievali sa na mňa. Jednoducho sa tešili, že som tam prišla. Už tam chýbal len červený koberec…

Najprv sme chvíľku čakali v čakárni, a potom nás vzal pán doktor aj s pani doktorkou do jednej izby. Tam spovedali paničku a pýtali sa na mňa. Asi som fakt slávna, keď sa tak vypytovali. Hovorila o všetkom. Ešte aj tie ponožky, čo som zožrala musela spomenúť! Neuveriteľné. Bonzáčka je to.

Potom povedal pán doktor predpoklad. Vraj to vyzerá, že mám ozaj niečo na mozgu, ale že sa to musí teda poriadne vyšetriť, aby sa presne vedelo, o čo ide. No to som teda zvedavá. Dohodli sa, že ma tam panička nechá! A že jej zavolajú, keď bude ´po všetkom´. Veľmi som to nepochopila. Ako nechá? Tam? Do kedy? Prečo? Urobila som niečo?

Ale keď si ma brala pani doktorka so sebou, veľmi som neprotestovala. Bolo mi tam príjemne a popravde, som si ani nevšimla, že panička niekam odišla. To som teda, že? Aj tam ma zavreli do klietky. Ale chodili často za mnou, rozprávali sa so mnou a venovali sa mi. Cítila som sa ako kráľovná, lebo sa veľmi dobre o mňa starali. Potom mi pichli do labky ihlu a aj mi ju tam nechali.

10407682_633275076778217_8276558457149381474_n

Ale už som na to celkom zvyknutá, len sa mi ešte nestalo, že by mi v labke ihlu nechali. Asi nová móda alebo čo. Ani som hláska nevydala (vlastne to som ešte nikdy, lebo som asi nemá, tak to bude asi tým). O čosi neskôr, mi do tej ihly niečo pichli a už si viac nepamätám. Jooooj to sa spalooooooo.

Zobudil ma až personál kliniky. Sprvu som nevedela, kde som a čo tam robím, ale keďže ja som už taká, tak mi to ani nevadilo. Keď som už bola prebratá, zavolali paničke, aby si po mňa prišla. Prišli aj s Julkou.

Páni doktori sa nám zase chvíľu venovali a vyslovili verdikt celého vyšetrenia. Z neho nebola panička vôbec, ale vôbec nadšená. Ale vysvetľuje to moje správanie, moju bývalú hluchotu a slepotu a všetky problémy, ktoré mám. Mám totiž veľkú cystu na ľavej strane mozgu, ktorá mi tlačí na určité centrá. Vraj je táto cysta prenatálneho pôvodu, čiže moja mamka mala buď herpes, úraz počas gravidity, problémy pri pôrode alebo niečo podobné. V podstate cysta nedovolila môjmu mozgu dorásť a obnova jeho stratenej činnosti už nie je možná.

Stav je nezvratný, cysta môže len meniť svoju veľkosť. Pán doktor predpísal lieky, aby bola čo najmenej aktívna. Skôr alebo neskôr bude nutná operácia mozgu – vytvorenie otvoru kadiaľ bude tekutina z cysty odtekať. A aby toho nebolo dosť, tak tie vypadané časti srsti na mojej koži sú ´demodex´, ktorý je vyvolaný stresom, ktorým som si predtým prešla. Na to mi dali nejakú vodičku, ktorú mi má panička dať.

1908470_633544836751241_1346517416062316768_n

Hneď z kliniky ma vzali pozrieť ´Útulkovákov´. Konečne ma mohli spoznať aj osobne. Aj oni boli na mňa veľmi milí. Rada som sa s nimi stretla. Mňa majú asi fakt všetci radi. Strávili sme spolu hodnú chvíľku, dokonca ma aj nahrávali na kameru. Som proste hviezda veľkého zrna! Reportáž O MNE bude v pondelok 8. decembra, tak sa máte na čo tešiť.

Potom sme sa už pobrali teda domov. Vonku už bola tma ako v rohu. Cestou sme sa zastavili ešte u tety Gitky. Tá nám dala veeeľa vecí pre Karanténnu stanicu vo Zvolene. Boli sme u nej chvíľku aj doma. Mala toľko chlpáčov, že som nevedela, koho skôr oňuchať. Keď sme potom nasadli do auta, bola som úplne tuhá, okamžite som zaspala.

Vaša Zoe

Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková