Denník hlucho-slepej Zoe: Keď ma postavili na stôl, triasla som sa ako naštvaná čivava

0 2298

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

16. septembra

Dnes som mala veľmi akčný deň. Ráno sa so mnou Áron nerozprával. Najprv som si myslela, že preto, že som sa mu vy…la  do jeho veľkého pelecha. Ale to som rýchlo zavrhla, lebo prečo by sa mal hnevať. Možno kvôli tomu, že on to musí robiť von. Musím sa mu trošku povtierať, veď už sme kamaráti.

zoe

Zobudila som stráááášne hladná. A ako som čakala, hneď pri pomyslení na môj prázdny žalúdok, naplnila sa miska. Niečo mi dali do jedla mäkké. Zamaskovali mi to tak, že nemám inú možnosť a zjesť to celé. Dozvedela som sa neskôr od Árona, že to boli granule a mám si zvykať.

Po chvíli na to, ako som si ešte po výdatných raňajkách zdriemla, ma Ruky niekam vzali. Zase sme išli tou vecou nadol. Je to fakt nepríjemný pocit. Ale čo sa nestalo… Išli sme do tej druhej strašidelnej a pohybujúcej sa veci. Vraj sa tomu hovorí auto, ale je to úplne jedno. Už som tam bola a nepáčilo sa mi to. Ruky ma položili na zem a hoci som vedela, že som v ´aute´, bolo to omnoho lepšie. Často ma hladili a v podstate to nebolo až také zlé. No dobre, tak sa tu aspoň vycikám. Určite budú mať radosť, že som to neurobila na koberec (to mi Áron včera večer vysvetlil, že sa to tam nerobí. Neviem prečo, ale pravda je, že ráno som koberec už nenašla).

zoe132

Auto  zastalo a ruky ma vzali zase do náručia. Prišli sme niekam, kde som cítila veľmi veľa pachov. Nenasvedčovali ničomu dobrému. Neboli to radostné pachy. Joj čo zase?

Postavili ma na stôl. Poviem vám, triasla som sa ako naštvaná čivava. Nohy som nevedela zastaviť. našťastie ma držali. Nejaký iný človek, a myslím, že nebol iba jeden, tých vôní tam bolo viac, ma stále chytal, stále čosi skúšal. Bolo to celkom fajn stretnutie, ale už by sa nemuselo opakovať. Keď ma vzal na ruky môj človek, bola som rada.

Keď sme prišli domov, objavila som ďalšie hračky. Netušila som, že je s nimi taká sranda. Dá sa s nimi hocičo robiť. Zaspala som a zobudila som so medzi tými hračkami. To ma potešilo, že neodišli a spali so mnou.

zoe112

Ešte som sa ani nestihla postaviť a už ma bral človek na ruky. Vošli sme znova do tej pohybujúcej sa veci. Áron tým tiež chodí a vraj sa nemám čoho báť. Človek ma položil na trávu. No… …a čo teraz? Tak sme si chvíľu postáli. Neviem na čo sme si išli postáť práve sem, ale asi to bude dáky človečí rituál. Majú ale divné zvyky.

Už mi bolo dlho a aj cikať mi bolo dosť treba. Tak to pustím tu, ako stojím. Dokedy budem čakať na koberec. A viete čo? Normálne mi strčili do úst niečo neuveriteľné dobré. To bude stále, keď sa pôjdeme postaviť do trávy? To je skvelé. Skúšam stáť ešte chvíľu a nič. Tak asi už nemajú. Poďme do búdy.

zoe7

Áron ma hneď napomenul, aby som tomu nehovorila búda. Vraj je to domov. To znie omnoho lepšie ako búda. Asi to bude nejaký slovný zvrat v ich reči, ale slovo Domov sa mi páči oveľa viac, tak ho budem používať.

Doma som sa trochu postarala Áronovi o chrup a o uši. Človek ma ale na chvíľu vzal, položil ma na niečo mäkké. Zase som nevedela, čo sa bude diať. Je toho strašne veľa, čo neviem. Začal ma hladiť a hýbať s labkami. Najprv s jednou, druhou, treťou, štvrtou (ešte že nie som stonožka, to by sme si dlho poležali). Niečo mi robil aj na chrbáte, s chvostom (to ma bolelo, ale iba trošku a iba chvíľku), potom aj pri hlave. No takto, ak to tiež patrí k ich rituálom, tak to beriem, to sa mi páči. Ostalo mi lepšie, ale unavilo ma to.

Potom sme boli zase na tráve. Tak som chvíľu postála, či mi zase nedajú niečo zjesť, ale nič. Už som to nevydržala s cikaním, tak som to pustila a až potom som dostala to niečo fajnové. Asi v tom začínam vidieť súvislosť. Vyskúšam to aj vo vnútri…

zoe9

Teraz sme ostali von trochu dlhšie. Už som bola odvážnejšia, chodila som úplne suverénne. Stretli sme nejakých iných ľudí a tí ma všetci hladili. To mám rada. Dokonca sme stretli aj dva iné psy. Doteraz som si myslela, že som iba ja a Áron. Jeden bol veľmi dlhý, privítal ma ňufákom, ale kým ku mne prišiel jeho zadok, dosť dlho som čakala. To bude nejaká divná rasa. Druhý bol vyšší a veľmi chlpatý šteklilo ma to na nose, ale boli priateľskí, tak som sa tešila.

Keď sme sa vrátili domov, zase som sa stretla s tým iným, nie veľmi voňavým zvieraťom, s ktorým som mala už tú česť. Nemá ma to rado, ale mňa majú všetci radi, tak prečo ono nie? Nevadí, ja sa vnucovať nebudem. Neskôr som sa dozvedela, že je to mačka. Vraj sem tiež prišla iba nedávno a bola na tom zdravotne veľmi zle. Mala vraj dolámanú nohu a niekoľkokrát ju museli operovať, a že si teraz hľadá nový domov. Popravde veľmi neviem, o čom ten Áron hovoril, ale keď si nájde nový domov, tak budem veľmi rada. Už aspoň nebude po mne prskať ako taká prskavka.

Samozrejme hneď nato som si našla plnú misku a zaspala som. Po zobudení sme išli znova von. Vyskúšala som sa vycikať a hádajte? Dostala som fajnotkúúúúú!

Prišli sme domov, tak som sa išla poprechádzať po celom domove. Veľmi sa mi tu páči, a dokonca som v inej miestnosti našla aj koberec. Tak som sa pekne naň vykakala, aj som stihla po tom postúpať. Čakala som, že zase dostanem fajnotku. A nič! Chápete to?! Nedostala som vôbec nič. Len ma človek posunul a vzal mi aj ten posledný koberec, kde som mohla urobiť svoju potrebu. Toto by mi ozaj nemuseli robiť. Som z toho sklamaná, tak si idem ľahnúť k Áronovi. Dlho sme sa rozprávali. A viete čo? Asi ma majú tí dvaja ľudia, ktorí tu s nami doma bývajú, naozaj radi.

zoe8

Áron mi vysvetlil, že tam, kde sme boli dnes, je u veterinára, ktorý sa stará o zdravie zvierat. A že tam určite ešte niekedy pôjdeme. A že človeku, ktorý so mno bol povedali, že som už asi nezvratne slepá aj hluchá… Že možno obrysy vidím, ale nevedeli povedať isto. Je ale ešte aj šanca, že sa to zlepší, lebo vraj neurológia je taká a treba čas. A že nejaká žena tam povedala, že možno budem retardovaná (neviem čo to je, ale uráža ma to), ale že môj človek povedal, že „aspoň zapadnem do rodiny“ asi ma ozaj ľúbia.

Áron stále a stále niečo rozprával, z čoho som takmer ničomu nerozumela, ale páči sa mi, keď sa mi takto venuje.

Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková