Denník hlucho-slepej Zoe: Dali ma sterilizovať ako nakladané uhorky

0 1216

ZVOLEN – Šteniatko ZOE nechceli hneď po narodení. Vložili ho do krabice a odniesli do karanténnej stanice. Tam sa ho ujali a zistili, že osud bol k nemu ešte krutejší ako si mysleli.

Okrem toho, že je nechcené, je aj slepé a má problémy so sluchom. Napriek jeho hendikepu sa ho ujala dobrovoľníčka Miťa Luptáková, ktorá mu dala šancu na život. Začala Zoe písať denník, ktorý zachytáva jej každodenný život.

Sledujte spolu s Útulkovom.sk príbeh zachránenej hlucho-slepej Zoe.

3. apríla

Alohaaaaa moji stáli priatelia,

zase sa hlásim po dlhšom čase, máme to s paničkami celkom perné za posledné týždne. Tak sme využili sviatok, kedy je konečne doma panička, ktorá to vie s PC. Akože naozaj doma. Celý deň! To už ani neviem kedy bolo. Furt sú voľakde obe. Raz jedna, raz druhá, podávajú si kľučku na dverách. Ach, toto je život teda…

10445461_687642448008146_8442086876375541084_n

Pripravila som pre vás prekvapko, keď boli už tie sviatky. Vraj sa tomu hovorí Veľký piatok (ako nezdá sa mi o nič väčší, ako iný, ale budiš).

Zažila som toho teda dosť, ale asi ten najväčší zážitok bola moja operácia. Normálne ma panička opinkala. Pamätám si to ako dnes, bolo to 13. marca. Ten deň mi je asi osudový. Narodila som sa 13. júla (teda aspoň taký dátum mi panička určila) a vzala ma k sebe 13. septembra – v deň jej narodenín. Číslo 13 je moje číslo.

Deň sa začal nie celkom obvykle, panička sa síce ráno chystala, ale nie ako inokedy, do práce. Bolo to divné a už som šípila, že niečo nie je v poriadku. Ani jesť mi nedala!

11079614_687643091341415_7476197643171157052_n

Keď sme išli von, tak som sa potešila, že hneď po vykonaní potrebností sme nastúpili do auta. Už sme sa dlho neviezli. Prišli sme k pánom doktorom, kde to už dôverne poznám, tak som sa nestrachovala. To, že mi brali moju vzácnu ´modrú´ tekutinu som nejako neprežívala, aj to mi robili už často.

Len tu zrazu PIIICH z jednej strany, PIIICH z druhej strany. Ani som sa nestihla otočiť. Normálne zrada. Všetko bolo zrazu krásne a ja som sa vznášala v oblakoch, všade dookola som videla len trávu a hrajúce sa psy; šunku ktorá mi hovorila ´zjedz ma, zjedz ma´, za ňou išla saláma a hovädzie uši, ktoré tak milujem. Všetko to bolo iba moje a mohla som si robiť čo chcem a aj ničiť všetko, na čo som mala chuť. To bola nádhera. Kdesi v diaľke som počula hlas paničky, ako mi hovorí, že to zvládnem, a že ma ľúbi, ale ja som ju už takmer vôbec nevnímala.

Škoda, že to netrvalo večne a museli ma prebudiť. No, nebolo to nič príjemné. Najprv to, že som sa vrátila späť do reality, žiadne šunčičky, ani klobásočky, ani hračky. A potom tá bolesť. Tá bola hrozná. Neviem, prečo mi to urobili, čo som spravila (alebo nespravila), ale toto som si nezaslúžila.

11067690_687645428007848_3121772815370780157_n

Obliekli ma do čipkovaného overalu (riadna erotika), akože kompenzácia či čo? Ani som sa nenazdala a bola pri mne znova panička. No fajn, keď budem silnejšia, tak jej to pekne spočítam (verte, že som už začala). Vraj som v poriadku, zvládla som to super, lenže použili iné uspanie, ako je obvyklé kvôli mojej hlavičke.

Až potom som sa dozvedela, že ma dali sterilizovať. To akože ako nakladané uhorky či ako? Čiže ma zbavili choroboplodných zárodkov? Nerobí sa to vysokou teplotou alebo varom? To preto mám tie pančušky na sebe, lebo ma uvarili? To je veľmi čudné zaobchádzanie so zvieraťom.

Po príchode domov ma hneď privítal môj milovaný Veľký Brat. Hneď zistil, že nie som v poriadku, tak sa o mňa príkladne staral. Celý čas bol pri mne, dával na mňa pozor a stále ma kontroloval. Je to moja spriaznená duša.

Nuž, ale aby som sa nerozpisovala zase na román, v skratke:
– golier mi nedali, lebo som mala strach, tak ma panička len strážila
– prvé ´oblečko´, som zničila hneď na tretí deň
– druhé vydržalo do konca liečby
– som v úplnom poriadku, som vysterilizovaná

Ale aby teda vedela, že to nebude len tak, zavše sa jej niečim pomstím. Napr. to čúranie do postele ju naštve najviac. Keďže som bola chudák ´pacient´, nemohla na mňa ani tak veľmi kričať. Jasnéééé, využívala som to.

Zničila som už zase pár vecí, ktoré mi ani až tak nechutili, ale bola s nimi sranda. Najnovšie včera som si vzala na paškál jej laky na nechty. Aspoň sa jej tie vrchnáky nešmýkajú.

A došla som na novú hru. Keď sa mi dlhšie nikto nevenuje a nemám ani ako niečo ukradnúť, zahrám sa sama. Ja a moja noha. Neverili by ste, aká je s ňou sranda. Či ľavá, či pravá, hlavne to musí byť zadná.

Vaša Zoe


Pozrite si príbeh Zoe v relácii Útulkovo.


Útulkovo.sk
Foto: Miťa Luptáková